5 skutočností, ktoré Agnesu (aj tak) dobiehajú

Žiadne označenia
5 skutočností, ktoré Agnesu (aj tak) dobiehajú

1. Dobehla ma civilizácia, a ja som pred ňou tak trochu ušla (to je zároveň vysvetlenie, prečo si sa, milá Ghost, ocitla uprostred lesa). Z troch strán single susedia nám dali rázne najavo, že päťčlenná rodina s tromi deťmi nepatrí do štvorizbového panelákového bytu, ale do divočiny. A tak sme si vymenili roly – na sídliská sa nasťahovali psy a psíky, a nám sa trochu pomkli stromy a srny v lese. Ale viete čo – nič lepšie sa nám nemohlo stať. Dýchame čistý vzduch a deti (aby nerušili susedov) nemusia sedieť pred televízorom, ale je im dovolené veselo dupať a výskať po lese. Akurát že je tá deľba priestoru jemne na hlavu – súhlasím...

2. Niekde uprostred tretej dekády, čosi po 35-ke, začali aj na mňa zo zrkadla vykúkať vrásky, vačky pod očami, prasklinky kože a nejaké kilá navyše. Viem, že niektoré dámy riešia tieto témy už od 25-ky a môžem byť vďačná, že som si ušetrila celú dekádu trápenia, nič to však nemení na tom, že už som aj ja postavená pred svoje starnutie a musím sa s ním nejako dôstojne popasovať (aj o tom určite budú nejaké príspevky – sľubujem ).

3. Neznášam tú nespravodlivosť, že sa v mojej záhradke zo všetkého najlepšie darí burine. V polotieni je naozaj ťažké niečo dopestovať, a keď dozreje za hrsť jahôd, ríbezlí či za zväzok cibule, tešíme sa z toho celá rodina. Ale burina rastie sama od seba, za každého počasia. A teraz si predstavte, že burinou nie je len tá zelená potvora, ale u mňa rastie aj kopa špinavého riadu, nevyžehleného prádla, decibely kriku, hŕba odložených povinností, o ktoré sa denne potkýnam ako o neuložené topánky svojich detí. A veľmi niet kam uhnúť...

4. V zime objavili jelene moju skromnú záhradku (tú s tou burinou) a od jari sa na nej veselo pasú. Samozrejme, že nežerú nepotrebný chlorofil, ale hodujú na jahodových listoch, malinových kvetoch, obžrali všetky púčiky ruží, vyhliadli si vzácne sadeničky zo skalky a za jednu noc sú schopné spásť celú hriadku petržlenovej vňate. Podobnú „službu“ urobia myši, ak sa im podarí vkĺznuť do domu – naposledy sa zavŕtali do obývačkovej deky a pochutnali si na slaných bryndzových oplátkach. Aj v živote je to podobne – niečoho sa nedokážeme zbaviť, a niečo nám zase nie je dopriate, akoby to spásali tie neviditeľné jelene a kradli vynaliezavé myši – čas na dobrú knihu, popoludnie s priateľkou na káve, nerušené snívanie s otvorenými očami a nohami vyloženými na stole... v tých odvážnejších snoch by to bola pravidelná návšteva jogy či romantická plavba po Dunaji (samozrejme len vo dvojici). Potom otvorím oči a musím hrať s tými kartami, ktoré mi boli namiešané. Basta!

5. Keď mám všetkého vyše hlavy a zaliezla by som niekde pod stoličku, príde Jonatán, Debora alebo Dorotka a prilepia mi na líčko ušpinenú sladkú pusu. Odniekiaľ sa vynorí Gregor, usmeje sa ako za fičúrskych čias a vytiahne spod košele Kofilu, ktorú milujem. Keď si myslím, že už nemám na nič silu, nadopujú ma ňou tí, ktorí mi ju zároveň denne berú. Pred ich láskou sa unikať nedá, a preto sa k nim vždy vraciam. Ako aj po tomto rozhovore...

Vaša Agnesa



Komentár k objednávke